Profesionálny život pani Aleny Košákovej začína v Popradskej nemocnici, kde v roku 1975 nastúpila ako zdravotná sestra na Neurologické oddelenie.
Ako čas letí, aj ona nadobúda profesionálny a odborný rozhľad. Pôsobí ako staničná sestra na ARO Poprad, postupne pracuje v posádkach RLP a RZP a jej posledným pracoviskom sa  stalo OUM v Poprade, kde pracovala ako vrchná sestra od roku 1995 do mája 2014.

Každý zo záchranárov, kto pracoval pod jej vedením, ju volal tak jednoducho – no nenahraditeľne – MAMA.

V roku 1989 začal pracovať ako vodič sanitného vozidla vo vtedajšom OÚNZ Poprad  a ÚNZ Kežmarok.
V roku 1991 vznikla záchranná služba NsP Kežmarok, kde  bol zaradený ako vodič vozidla RLP.
Od roku 1993 sa zúčastňoval súťaží ZZS , kde so svojou posádkou dosahoval veľmi dobré výsledky.
Po odčlenení záchranných služieb pokračuje v práci vodiča vozidla RLP vo firme EMS a ďalej vo firme Falck Záchranná.
Vzhľadom k svojej povahe, ústretovosti  a schopnosti pomáhať, je svojimi kolegami hodnotený ako vynikajúci záchranár a ústretový kolega.
Počas 23 ročnej náročnej  práce v záchrannom systéme nemal žiadnu dopravnú nehodu.  Svoju úspešnú  kariéru ukončil v roku 2014 vo firme Falck Záchranná  ako vodič RLP vo veku 66 rokov odchodom do dôchodku.
Svoje životné poslanie prenáša aj na svojich synov, ktorí taktiež pracujú v záchrannej službe.

Po skončení SZŠ v Poprade v roku 1973 nastupuje do Vyšných Hágov,  odkiaľ po 1,5 roku  praxe odchádza do Popradskej nemocnice.
Svoj profesionálny rozhľad si dopĺňa vzdelaním a praxou na oddelení.
V roku 1988 si dokončuje pomaturitnú špecializáciu  a svoje ďalšie vzdelanie nadobúda štúdiom manažmentu vrchnej sestry v roku 1991.
Svoje schopnosti a vedomosti zúročuje na poste vrchnej sestry na leteckej záchrannej službe Air Transport  Europe,  kde v tejto pozícií zotrváva od  roku 1995 až do roku 2014.
Tento čas  strávený  vo vedúcej pozícií na podiv z jej tvare nevymazal ÚSMEV  a SMIECH, ktorý je pre jej osobu tak príznačný.

Jeho kroky po základnej vojenskej službe viedli do Fakultnej nemocnice, kde sa pomaličky ale isto oboznamuje s prácou vodiča.
Svoj profesionálny život posúva do služieb záchrannej zdravotnej služby, kde pracuje v posádkach  RLP a RZP v Košiciach.
Je kamarátsky, nekonfliktný a svojím pozitívnym postojom k životu i práci ide príkladom  aj mladším kolegom.
Svoju nezmazateľnú stopu zanechal nielen v srdciach spolupracovníkov, ale aj u tých ktorým pomáhal.
Momentálne svoj čas venuje svojej rodine a štyrom vnúčatkám.

Bežíme na pomoc  iným a v zlomku sekundy sa stane tragédia. Zrazu prídeme o kolegyňu, kamarátku, manželku, mamu…. Nemôžeme už vzdať hold, poďakovať, stlačiť ruku inak, ako in memoriam…..

Od kolegov pani Marty Pavúkovej vieme, že  bola oddaná svojej práci.

Vedela hneď riešiť problémy ktoré nastali. Vždy prišla aj vo svojom voľnom čase, keď bolo treba. Ochotne poradila a vedela povzbudiť, či pracovne, alebo v súkromných záležitostiach a povedala vždy všetko priamo. Doslova žila pre záchranku.

Dovolíme si citovať syna pani Marty Pavúkovej:

 Na oddelení  chirurgie v Krtíšskej nemocnici s poliklinikou  pracovala dlhých 20 rokov.

Keď som bol malý  navštevoval som ju niekedy, keď bola v službe. 

Zapamätal som si ako tú robotu robila s láskou a pacienti ju zbožňovali. Ešte teraz, keď idem do nemocnice, tak ma všetci zastavujú a hovoria mi aká bola dobrá a ochotná. Som na ňu veľmi pyšný.

Po 20 rokoch prestúpila na Záchrannú službu v spoločnosti Falck Záchranná, pričom jej pomáhal môj ocko. Len my doma sme vedeli,  koľko času jej to zaberá, keďže bola vedúca obidvoch záchranných staníc RLP a RZP. Často pracovala mimo služby, aby bolo všetko  v poriadku, lebo bola na to veľký pedant.

Pri tom všetkom ako veľmi pracovala, vedela mať úsmev na tvári i keď jej bolo ťažko. Bola  obdivuhodným človekom.

Podľa môjho názoru jej životné motto by bolo: ,,Život, ktorý som žila bolo všetko čo som mala a patril iba Vám“.

Prišiel ale ten nemilosrdný štvrtok 28.4.2011. Ocko ju ráno zvykol odviesť do práce, kde si spolu vypili kávu. Len nevedel, že toto bude posledná káva  v ich živote. Okolo 8-9 hodiny  sa stala nehoda vo vojenskom priestore Lešť, kde sanitka zišla z cesty a moju usmievavú maminku mi zobralo nebo.

…Nevieme ako sa to stalo, ale na tom nezáleží… 

Naše srdcia sú odvtedy ako skamenené a nebol deň, kedy som na ňu nemyslel.